JÁN RAFAY ZÁKLADY CHOVU KRÁLIKOV IV.

Vložené 14.09.2020

                                                                                    TRÁVIACA SÚSTAVA

Podmienky   prostredia,   v   ktorých   sa  vyvíjali  populácie predchodcov  dnešných  králikov  sformovali  anatomickú skladbu a fyziologické  funkcie  tráviacej  sústavy  tohto  živočíšneho druhu. Prevažne  rastlinné krmovinové zdroje  s vysokým obsahom vlákniny podmienili vznik a zdokonalenie špecializovaných častí a funkcií tráviaceho traktu. Podobne  ako väčšina  bylinožravcov aj  králik má  pomerne dlhý tráviaci   trakt  umožňujúci   dlhšie  vstrebávanie   živín  do organizmu.

Ústna dutina s charakteristickým zubným vzorcom umožňuje príjem suchých, na  vlákninu bohatých zložiek  potravy. Predné hryzáky dorastajúce počas  celého života sú schopné  ohlodávať aj tvrdé drevené materiály. O tejto  vlastnosti králikov je dobré vedieť pri výstavbe drevených chovateľských zariadení (klietok), ktoré by  mali  mať  vnútorné  plochy  v  dosahu  zvierat zabezpečené oplechovaním.

Zadné  stoličky  počas  rýchlych  žuvacích  pohybov čeľustí (až 130/min)  drvia  odhryznuté  časti   krmiva  na  menšie  kúsky. Tenkostenný  žalúdok vakovitého  tvaru má  priemerný objem  pri stredných plemenách  150 - 200  ml. Dochádza v  ňom ku miešaniu a okysľovaniu  prijatého  krmiva   žalúdočnou  kyselinou.  Pri porovnávaní kyslosti žalúdkov  rôznych hospodárskych zvierat sa zistilo, že vnútorné prostredie žalúdka králika je najkyslejšie zo  všetkých  druhov.  Vysoká  kyslosť  zohráva zrejme dôležitú úlohu   pri   potláčaní   pôsobenia   choroboplodných  baktérií v ďalších   častiach  tráviaceho   traktu.  Svedčí   o  tom  aj skutočnosť, že tesne  po odstave mláďat, t. j. vo  veku 28 až 35 dní,  v dôsledku  končiacej  mliečnej  výživy nie  je žalúdočné prostredie dostatočne kyslé, čo  vedie ku zvýšenému úhynu tejto vekovej  kategórie  zvierat.  Kyslé  prostredie  ďalej umožňuje pôsobenie  enzýmov,  ktoré  odštepujú  základné stavebné zložky z vysokomolekulárnych zlúčenín krmiva. Kyslosť žalúdka králikov niektorí  chovatelia  podporujú  tým,  že  im podávajú okyslenú vodu.  Na tento  účel sa  najčastejšie používa  kyselina octová resp. kuchynský ocot v koncentrácii 0,05 dl na 10 l vody.

Žalúdok  slúži zároveň  ako  rezervný  vak pre  ďalšie tráviace procesy tenkého čreva a pri  zdravých zvieratách sa nikdy úplne nevyprázdni. Zo žalúdka  postupuje rozdrvené a premiešané  krmivo do tenkého čreva. Tenké črevo svojou dĺžkou a anatomickou stavbou umožňuje vstrebávanie   základných  živinových   zložiek  pochádzajúcich z krmiva, ktoré vznikli enzymatickým rozkladom krmiva.

Na  prechode medzi  tenkým a  hrubým črevom  sa nachádza  slepé črevo. Predstavuje  predĺžený vakový orgán  s objemom 500  až 600  ml  a  jeho  hlavná  funkcia  sa  realizuje  pri využívaní vlákniny.  Vláknina  je  totiž  po  chemickej  stránke  zložená z jednoduchých  cukrov,  ktoré  sú  navzájom  pospájané pevnými väzbami.  Vyššie živočíchy  nie sú  schopné produkovať  enzýmy, ktoré dokážu  štiepiť tieto chemické väzby  a preto sa vláknina vylučuje  z organizmu  v podstate  nevyužitá. Schopnosť  tvoriť takéto  enzýmy  však  majú  niektoré  mikroorganizmy.  Žijú  na vnútorných  stenách  a  priehradkách  slepého  čreva  a svojimienzýmami štiepia chemické väzby v molekulách vlákniny. Vznikajú tak jednoduchšie zlúčeniny, ktoré organizmus králika môže ďalej využívať.  Natrávené krmivo  s vysokým  obsahom vlákniny putuje z tenkého čreva  do slepého čreva,  kde počas niekoľkých  hodín prebieha   štiepenie  (degradácia)   molekúl  vlákniny.   Takto natrávená  hmota  sa  posúva  pohybmi  stien  slepého  čreva do hrubého  čreva,  cez  ktoré  prechádza  bez  podstatných zmien. Formuje sa tu do mäkkých strapcovitých útvarov, ktoré si králik vyberá priamo z konečníka  do ústnej dutiny. Odtiaľ prechádzajú cez žalúdok  znova do tenkého  čreva, kde dochádza  k opätovnej resorbcii (vstrebávaniu) využiteľných  zložiek živín do krvného obehu.   Na  konci   tenkého  čreva   sa  táto   hmota  dostáva bezprostredne do  hrubého čreva, kde sa  odvodňuje a formuje do typického králičieho  trusu. Celý proces  opätovného využívania celulolytických   živinových  zložiek   sa  nazýva   cekotrofia a umožňuje  králikovi  čiastočné  využitie  vlákniny  z krmiva. Cekotrofia   sa  uskutočňuje   pomocou  inštinktov,   ktoré  sa prejavujú  tým,  že  králik  si  vyberá  z konečníka exkrementy a požiera ich. Cekotrofické exkrementy, na rozdiel od normálnych guľovitého tvaru, vytvárajú strapcovité útvary s nižším podielom sušiny.  Okrem  toho  obsahujú  vyšší  podiel  bielkovín, menej celulózy a vyšší obsah  niektorých vitamínov. Podobnú schopnosť čiastočného   trávenia   vlákniny v slepom čreve  majú   aj  niektoré  ďalšie neprežúvavce s jednoduchým žalúdkom (napr. kôň).

Krmivo,  ktoré  králik  prijíma,  možno  z  chemického  hľadiska charakterizovať nasledovnými živinami:

Dusíkaté látky (NL) sa udávajú buď v percentách alebo v gramoch na 1  kg krmiva. Sú to  látky, v štruktúre ktorých  sa nachádza dusík  väčšinou  viazaný  v  molekulách  bielkovín.  Ich  obsah v kŕmnych  zmesiach tvorí  od 17  % (výkrm)  do 20 % (laktujúce samice).  Pre  králiky  vo  výkrme  to  predstavuje 4,5 - 5,5 g stráviteľných bielkovín  na 1 kg  ž. hm., pre laktujúce  samice 6,5 - 7,0 g/1 kg ž. hm.

Vláknina  uvádzaná podobne  ako NL  v %  (resp. g/100g  krmiva) predstavuje  komplex  polysacharidov,  ktoré  obsahujú chemické väzby  s  rôznou  degradovateľnosťou  (štiepiteľnosťou).  Okrem priameho  využitia  počas  cekotrofie  tvorí  mechanickú  výplň tráviaceho  traktu   a  zabezpečuje  správnu   funkciu  pohybov črevných stien (peristaltika). V  granulovaných krmivách sa jej obsah udáva od 12 do 16 % čo predstavuje denný príjem od 0,5 do 2,0  g/1 kg  ž. hm. Koncentrácia  vlákniny ovplyvňuje  nepriamo úmerne využiteľnosť  bielkovín. Čím je obsah  vlákniny v krmive vyšší,  tým  menší  podiel  bielkovín  z  ich  celkového obsahu v krmive organizmus králika využije.

Tuk predstavuje skupinu chemických zlúčenín, ktoré sa vyznačujú vysokým  obsahom   energie.  Tuky  majú   vysokú  stráviteľnosť a väčšinou  slúžia  ako  zdroj   energie  pre  organizmus.  Ich priemerná  koncentrácia v  krmive má  byť od  2,5 do  5,0 %, čo predstavuje denný príjem 0,25 - 1,0 g/kg ž. hm.

Energia  udávaná  obyčajne  ako  metabolizovateľná  energia  sa vyjadruje v jouloch (džauloch - J) a  v ich násobkoch (kilodžauloch - kJ, megadžauloch -  MJ) a predstavuje energiu  uloženú v chemických väzbách   vysokomolekulových  zlúčenín   (polysacharidy,  tuky, čiastočne  bielkoviny),  ktorá  sa  využije  v látkovej premene organizmu. V granulovaných zmesiach  pre králiky je jej hodnota od 8,5  do 11,5 MJ/kg  krmiva, čo predstavuje  denný prísun pre zviera od 0,7 (mláďatá pri odstave 28 dní) do 2,5 MJ (samice na 21. deň  laktácie). Čím je krmivo  energeticky bohatšie, tým je jeho spotreba nižšia a naopak.

                                                                                      Tráviaca sústava králika. 

Ďalšie  zložky výživy  (minerálne látky,  vitamíny, voda)  síce neprispievajú do energetického  metabolizmu králika, ale svojou významnou  funkciou v  molekulách enzýmov,  hormónov a ďalších biologicky   aktívnych  látkach   zabezpečujú  správny  priebeh jednotlivých  reakcií.   V  komplexných  kŕmnych   zmesiach  sú prirodzené  obsahy  jednotlivých  živín,  ktoré  pochádzajú  zo zložiek zmesi optimalizované  pridávaním koncentrátov (premixy) minerálnych látok a vitamínov.

Voda tvorí  z celého organizmu  králika podiel okolo  70 %. Jej význam spočíva v tom, že v bunkách i medzi bunkami jednotlivých tkanív  a orgánov  vytvára prostredie  na priebeh metabolických pochodov.   Dostatok   hygienicky bezchybnej pitnej   vody v požadovanom  množstve   je  preto  prvoradou   podmienkou  vo farmových i drobnochovateľských podmienkach.

Predpokladom správneho kŕmenia  králikov je poznanie vlastností ich  tráviacej  sústavy.  Bylinožravý  spôsob  výživy  králikov predurčuje  a vymedzuje  zoznam krmív  vhodných na  skrmovanie. Z botanického  druhového  zloženia  obsahov  žalúdkov ulovených divých králikov vyplýva, že  rozsah prijímaných rastlín sa mení v závislosti  od  sezóny  roka   a  lokality  výskytu  zvierat. Najvýznamnejšiu  zložku  tvoria  rôzne  druhy  tráv  a lucerna, z ktorých  králiky požierajú  väčšinou zelené  listy. V zimnom období  v  potrave  prevládala  kôra  z  kmeňov stromov a rôzne sušené rastlinné časti.

V  klietkovom chove sa zvieratá kŕmia v závislosti od zamerania chovu.  V drobnochovoch  sú zvieratá  kŕmené extenzívne, pričom hlavnými  krmovinovými zložkami  sú zelené  alebo sušené trávy, zvyšky rastlín kultúrnych druhov  zelenín, jadro (jačmeň, ovos, kukurica) a  ďalšie zvyšky z  domácnosti (napr. suchý  chlieb). Stanoviť  optimálny  podiel  jednotlivých  zložiek  krmiva  pri takomto  type kŕmenia  je preto  ťažké. V  rámci krmív existuje v obsahu živín  značná variabilita spôsobená  lokalitou výskytu a vegetačným štádiom jednotlivých rastlín.

Vo farmovom chove sa výlučne využívajú granulované kŕmne zmesi, ktoré  by mali  obsahovať všetky  potrebné živiny  v optimálnom pomere.

(POKRAČOVANIE)

Ján Rafay, NPPC VÚŽV Nitra